List Hebrejom - Druhá časť

IV. Posvätná bázeň - 1 Bojme sa teda, aby azda o niekom z vás neplatilo, že zaostal, kým trvá prisľúbenie, že možno vojsť do jeho pokoja! 2 Veď aj nám sa hlásalo evanjelium tak ako aj im. Ale im počuté slovo neosožilo, lebo sa nespojili vierou s tými, ktorí ho počuli. 3 A do pokoja vchádzame my, čo sme uverili, ako povedal:

"Ako som v svojom hneve prisahal:

Nevojdú do môjho pokoja!",

hoci je dielo dokončené od stvorenia sveta. 4 Lebo kdesi povedal o siedmom dni takto: " v siedmy deň si Boh odpočinul od všetkých svojich diel." 5 A tu zasa: "Nevojdú do môjho pokoja!" 6 Keďže teda ostáva možnosť, aby niektorí vošli doň, a tí, ktorým sa prvým ohlasovalo evanjelium; nevošli pre neposlušnosť, 7 znova určuje istý deň, "Dnes", keď po toľkom čase hovorí v Dávidovi, ako sa už povedalo:

"Dnes, keď počujete jeho hlas,

nezatvrdzujte svoje srdcia."

8 Lebo keby ich bol Jozue voviedol do pokoja, nehovorilo by sa po tomto o inom dni. 9 A tak ostáva sobotný odpočinok pre Boží ľud. 10 Lebo kto vošiel do jeho pokoja, aj on si odpočinul od svojich diel ako Boh od svojich.

11 Usilujme sa teda vojsť do onoho pokoja, aby nik nepadol podľa toho istého príkladu neposlušnosti. 12 Lebo živé je Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč; preniká až po oddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca. 13 A niet tvora, ktorý by bol preň neviditeľný. Všetko je obnažené a odkryté pred očami toho, ktorému sa budeme zodpovedať.

Ježiš - pravý veľkňaz - 14 Keďže teda máme vznešeného veľkňaza, ktorý prenikol nebesia, Ježiša, Božieho Syna, držme sa svojho vyznania. 15 Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami; veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu. 16 Pristupujme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravom čase.

V. 1 Lebo každý veľkňaz, vybratý spomedzi ľudí, je ustanovený pre ľudí, aby ich zastupoval pred Bohom, aby prinášal dary a obety za hriechy 2 a mohol mať súcit s nevedomými a blúdiacimi, pretože aj sám podlieha slabosti. 3 A kvôli nej musí prinášať obety za hriechy, ako za ľud, tak aj za seba samého.

4 Ale túto hodnosť si nik nemôže prisvojiť sám, len ten, koho povoláva Boh tak ako Árona. 5 Tak ani Kristus sa neoslávil sám, keď sa stal veľkňazom, ale ten, ktorý mu povedal:

"Ty si môj syn,

ja som ťa dnes splodil,"

6 ako aj na inom mieste hovorí:

"Ty si kňaz naveky podľa radu Melchizedechovho."

7 On v dňoch svojho pozemského života so silným výkrikom a so slzami prednášal prosby a modlitby tomu, ktorý ho mohol zachrániť od smrti; a bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť. 8 A hoci bol Synom, z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti; 9 a keď dosiahol dokonalosť, stal sa pôvodcom večnej spásy pre všetkých, ktorí ho poslúchajú, 10 keď ho Boh vyhlásil za veľkňaza podľa radu Melchizedechovho.

3. Autentické kňazstvo Ježiša Krista 5,11 - 10,18

Varovanie pred ochabnutím - 11 O tom by sme mali veľa čo hovoriť, ale je to ťažké vysvetliť, pretože ste zleniveli počúvať. 12 Lebo hoci by ste po toľkom čase sami mali byť učiteľmi, znova potrebujete, aby vás niekto učil začiatočným prvkom Božích slov. Stali ste sa takými, čo potrebujú mlieko, a nie pevný pokrm. 13 A nik, kto dostáva mlieko, nechápe slovo spravodlivosti, lebo je ešte dieťa. 14 Pevný pokrm je pre dokonalých, pre tých, čo návykom majú vycvičené zmysly na rozlišovanie dobra od zla.

VI. 1 Preto nechajme bokom začiatočné učenie o Kristovi a povznesme sa k dokonalosti. Neklaďme znova základy: o pokání z mŕtvych skutkov a viere v Boha, 2 učenie o krstoch, o vkladaní rúk, o vzkriesení z mŕtvych a večnom súde. 3 A to urobíme, ak to Boh dovolí.

4 Veď nie je možné, aby tí, čo už raz boli osvietení a okúsili nebeský dar, tí, čo sa stali účastníkmi Ducha Svätého, 5 zakúsili dobré Božie slovo a sily budúceho veku, 6 a potom odpadli, aby sa znova obnovili pokáním, pretože v sebe znova križujú Božieho Syna a vystavujú ho na posmech. 7 Aj zem, ktorá pije dážď, čo na ňu často padá, a rodí užitočnú bylinu tým, pre koho ju obrábajú, dostáva požehnanie od Boha. 8 Ak však rodí tŕnie a bodľač, je zavrhnutá a blízka kliatbe; jej koniec je spálenie.

9 Milovaní, aj keď takto hovoríme, sme presvedčení, že vy ste na tom lepšie a bližšie k spáse. 10 Veď Boh nie je nespravodlivý, že by zabudol na vaše skutky a na lásku, ktorú ste prejavili jeho menu, keď ste posluhovali - a ešte posluhujete - svätým. 11 Ale túžime, aby každý z vás prejavoval rovnakú horlivosť za plné rozvinutie nádeje až do konca, 12 aby ste nezleniveli, ale aby ste napodobňovali tých, čo vierou a vytrvalosťou sú dedičmi prisľúbení.

13 Lebo keď Boh dával prisľúbenie Abrahámovi a nemal nikoho väčšieho, na koho by prisahal, prisahal na seba samého 14 slovami: "Veru, hojne ťa požehnám a veľmi ťa rozmnožím." 15 A tak Abrahám trpezlivo čakal a dosiahol prisľúbenie. 16 Ľudia totiž prisahajú na niekoho väčšieho od seba a prísaha je pre nich potvrdením ukončenia každého ich sporu. 17 A pretože Boh chcel dedičom prisľúbenia presvedčivejšie dokázať nezmeniteľnosť svojho rozhodnutia, zaručil sa prísahou, 18 aby sme týchto dvoch nezmeniteľných veciach, v ktorých Boh nemôže klamať, mali silné povzbudenie my, čo sme našli útočište v tom, že dosiahneme ponúknutú nádej. 19 Máme ju ako istú a pevnú kotvu duše, ktorá preniká až do vnútra za oponu, 20 kam za nás vošiel ako predchodca Ježiš, keď sa stal naveky veľkňazom podľa radu Melchizedechovho.

A. Kristova prednosť pred levitskými kňazmi 7,1-28